top-vpravo-zastavka-5a

O Petrovci

Báčsky Petrovec sa nachádza v južnej časti Báčky. Od Nového Sadu je vzdialený 24 km. Rozprestiera sa na ploche 88 km2. Nachádza sa na zemepisnej šírke 45° 21‘ 51” a zemepisnej dĺžke 19° 36‘ 05“, nadmorská výška je 85 m n. m.

Báčsky Petrovec je súčasne sídlom rovnomennej obce. Báčskopetrovská obec je rozlohou najmenšou obcou v Báčke a patria k nej tri dediny - Hložany, Kulpín a Maglić. Napriek tomu je to jediná obec v Srbsku s väčšinovým slovenským obyvateľstvom, keďže Slováci tvoria 66% z celkového počtu obyvateľov.

Podľa sčítania obyvateľov z roku 2002 žilo v Báčskom Petrovci 6727 obyvateľov. Je to menej ako pri sčítaní v roku 1991, keď tu bolo 7229 obyvateľov. Väčšinu obyvateľov Báčskeho Petrovca tvoria Slováci – 82,4 %, čiže 5549 osôb. Za Slovákmi nasledujú Srbi, oveľa menej je Chorvátov, Maďarov, Čiernohorcov, Rómov, Rusínov a iných. Väčšina obyvateľov Báčskeho Petrovca sa hlási k evanjelickej a. v. cirkvi, tiež baptistickej cirkvi a iným cirkvám.

Podľa najnovších údajov o počte Slovákov v jednotlivých prostrediach v Srbsku, ktoré poskytol na základe sčítania obyvateľstva v roku 2012 Štatistický ústav Republiky Srbsko, v Báčskom Petrovci žije spolu 6155 obyvateľov, z čoho je 610 Srbov a 4982 Slovákov.

Špecifiká Báčskeho Petrovca

Báčsky Petrovec je historickým, kultúrnym a vzdelávacím centrom vojvodinských Slovákov, o čom svedčí rad vzdelávacích a kultúrnych ustanovizní, ktoré v ňom sídlia už dlhé desaťročia, ba aj storočia. Žilo a pôsobilo tu veľa významných osobností rôznych kultúrnych a umeleckých zameraní, ktorí zanechali hlboké stopy v kultúre tunajších Slovákov a tak je to aj v súčasnosti.

K najvýznamnejším ustanovizniam, ktoré dnes pôsobia v Báčskom Petrovci patria Knižnica Štefana Homolu, Gymnázium Jána Kolára, Matica slovenská v Srbsku, Národné múzeum, Galéria Zuzky Medveďovej, Slovenské vydavateľské centrum, Kníhtlačiareň Kultúra, Slovenské vojvodinské divadlo, Galéria Karola Miloslava Lehotského, Ochotnícke divadlo VHV a pôsobia tu aj rozličné kultúrno-umelecké spolky ako aj mnohé iné združenia a organizácie. Už vyše deväťdesiat rokov sa tu usporadúvajú Slovenské národné slávnosti, medzinárodný divadelný festival Petrovské divadelné dni, stretnutia umelcov z oblasti vážnej hudby Jarné nôty, obecné hudobno-tanečné prehliadky, ako aj iné miestne kultúrne podujatia ako Deň Petrovca, Dni chmeľu a piva, Festival Spievajže si, spievaj.

V Báčskom Petrovci sa narodili alebo tu žili a žijú mnohí významní básnici, spisovatelia, umelci a iní poprední kultúrni dejatelia, ktorí svojou činnosťou presahujú miestne horizonty. Sú to biskupi, kňazi, učitelia a doboví intelektuáli: Štefan Homola,Jozef Viktor Rohoň, Gustáv Maršal Petrovský, Benjamín Reis ml., Karol Miloslav Lehotský st., učitelia Greisingerovci, učitelia Kellenbergerovci, Ján Grúnik, Andrej Labáth, Andrej Sirácky, Michal Topoľský, Andrej Mráz, Karol Šiška, Andrej Vrbacký, Ján Stehlo, Juraj Mrva, biskup Samuel Štarke, biskup Juraj Struhárik, biskup Samuel Vrbovský, Ján Garaj, Július Kubáni, historici Ján Kvačala, Ján Sirácky, Samuel Čelovský, básnici a spisovatelia Ján Čajak st., Ján Čajak ml., Juraj Mučaji, Paľo Bohuš, Juraj Tušiak, Ján Labáth, Andrej Ferko, Pavel Čáni, Miroslav Krivák, Ján Kopčok, Pavel Mučaji, Viera Benková, Zoroslav Spevák Jesenský, Tomáš Čelovský a iní, špičková jazykovedkyňa Mária Myjavcová, maliari K. M. Lehotský, Zuzka Medveďová, Ivan Križan, Michal Kiráľ, Pavel Čáni, divadelní režiséri Ľuboslav Majera, Ján Makan, hudobníci Juraj Ferík st., Kvetoslava Benková a mnohí iní.

Dielo týchto osobností hlboko ovplyvnilo kultúrne dejiny a súčasnosť tunajších Slovákov. Svedčí o tom rad hmotných aj nehmotných artefaktov, ktoré sú prítomné pri každom stretnutí s kultúrou tejto komunity. Z objektívnych dôvodov nie je možné opísať podrobne a do hĺbky všetky aspekty tohto kultúrneho rozmachu, preto tento príspevok prináša iba zlomok z toho, čo v skutočnosti petrovská kultúra a jej osobnosti dosiahli a čo znamenajú pre kultúru tunajších Slovákov.

Z dejín Báčskeho Petrovca

Báčskopetrovský chotár

Foto: Igor Bovdiš

Už v predhistorickej dobe existovali na území Báčskeho Petrovca osídlenia, avšak spoľahlivejšie údaje o tom sú až zo stredoveku, keď tu boli osídlené viaceré väčšie i menšie osady s názvami BodoňTelekBegaDragovo a podobne. Ich názvy naznačujú, že išlo o maďarské a srbské dediny, čo potvrdzujú aj historické pramene. Názvy BodoňDrágovo aTelek sa dodnes zachovali ako pomenovania častí báčskopetrovského chotára.

Pod dnešným názvom sa Petrovec prvý raz spomína v 13. storočí (v roku 1276) ako cirkevná obec sv. Petra, teda osada, ktorú uznali ako samostatnú cirkevnú obec s Kostolom sv. Petra. Názov Petrowcz (Petrocz/Petrócz) sa spomína aj v historických prameňoch z 15., 16. a 17. storočia Po srbsky sa osada volala Petrovac, po slovensky Petrovec a toto meno má dodnes. Po druhej svetovej vojne jej pribudol prívlastok „báčsky“ podľa regiónu, v ktorom sa nachádza, aby sa tak ľahšie odlíšili rozličné osady s rovnakým pomenovaním (Petrovac na moru, Petrovac na Mlavi, Bosanski Petrovac).

Národné múzeum     

                         Foto: Anna Snidová

Z Národného múzea v Báčskom Petrovci, 2009

Prví Slováci sa do Petrovca prisťahovali v roku 1745, a to na vtedajšie tzv. futocké panstvo, ktoré patrilo od roku 1744 Čarnojevićovcom a do ktorého patrili mestečko Futog a dediny Petrovec, Hložany, Kysáč, Rumenka, Begeč. Roku 1745 na príkaz Mihajla Čarnojevića, majiteľa málo obývaného futockého panstva, priviedol sem Matej Čáni, slobodník z Málinca, asi dvetisíc Slovákov, ktorí sa usadili v osade Petrovec, kde vtedy podľa údajov starých matrík žilo devätnásť srbských rodín.

Boli to Slováci prevažne z južnej oblasti stredného Slovenska, najmä z Novohradskej a Hontianskej stolice, ale staré zápisy a priezviská svedčia o tom, že medzi nimi boli aj obyvatelia z Liptovskej, Oravskej a Turčianskej stolice, ktorí sa v predchádzajúcich migráciách obyvateľstva dočasne usadili v Novohradskej alebo Peštianskej stolici.

Noví obyvatelia onedlho podpísali zmluvu s vrchnosťou o osídlení futockého panstva, ktorá prisťahovaným zaručovala viaceré dôležité práva, ale aj povinnosti. V mene Slovákov ju podpísali Matej Čáni a richtár Matej Mikula a v mene Srbov richtár Veselin Sekulić. Zmluva je z 25. mája 1747 a zachovala sa jej maďarská kópia. Tento dátum sa dnes oslavuje akoDeň Petrovca.

Po vydaní Tolerančného patentu sa sem nasťahovali Slováci z Peštianskej, Zvolenskej, Novohradskej a Turčianskej stolice.

Hneď po príchode do Petrovca si Slováci založili školu (1745), v ktorej sa konali aj služby Božie. V tom čase vynakladali Slováci evanjelického vierovyznania veľké úsilie, aby si zachovali vierovyznanie, pre ktoré opúšťali starú vlasť. Situácia sa zlepšila po získaní náboženskej slobody v roku 1781. Vystavali si modlitebnicu (1783) a k nej aj vežu (1800) a za prvého farára si zvolili Ondreja Stehlu. Cirkev sa rýchlo vzmáhala a tak cirkevníci roku 1823 dostavali a zväčšili svoj chrám. V polovici 19. storočia boli v Petrovci už štyri školy a knižnica (1845) ako súčasť Homolovej Nedeľnej školy. Viac obyvateľov znamenalo aj nárast inteligencie: kňazov, kaplánov, učiteľov, ktorí horlivo pracovali v duchu klasicisticko-osvietenských myšlienok.

Horlivý kultúrny pracovník Štefan Homola (1820 – 1881) bol od roku 1845 kaplánom v Petrovci a v rokoch 1847 – 1849 farárom v Bajši. Prispieval dopismi a článkami do Slovenských národných novín a v Orli tatranskom má článok Sriemske vinobračky. Roku 1845 založil nedeľnú školu v Petrovci, taktiež spolok striezlivosti, rozširoval slovenské knihy a časopisy. Pričinil sa o založenie knižnice, ktorá dnes nesie jeho meno.

Fotografia zmluvy

Foto: Anna Snidová

V Báčskom Petrovci pôsobil Jozef Viktor Rohoň (1845 – 1923), svetoznámy vedec, lekár, univerzitný profesor a organizátor prvého divadelného predstavenia v Petrovci. Pokladaný je za zakladateľa ochotníckeho divadla u nás.

Prvé divadelné predstavenie Slovákov v Petrovci sa uskutočnilo 27. augusta 1866, o čom priniesol správu aj martinský časopis Sokol z 21. októbra 1866. Zahrali predlohu Starý vozka Petra Tretieho rakúskeho autora Kotzebueho, ktorú s petrovskými ochotníkmi nacvičil Jozef Viktor Rohoň (1845 – 1923), neskôr svetoznámy vedec, lekár a univerzitný profesor. Po ňom organizoval divadelné predstavenia Félix Kutlík (1843 – 1890), neskôr evanjelický farár v Kulpíne, spisovateľ, dramatik, cestopisec, ktorý pre potreby petrovských ochotníkov napísal prvú divadelnú hru Stratený syn. V osemdesiatych rokoch 19. storočia organizoval divadlo učiteľ Ján Straka (1850 – 1888) a po jeho smrti aj Karol Medvecký(1860 – 1937), neskôr evanjelický farár v Selenči. Divadlo sa začalo v Petrovci hrávať v krčme u Lošerov a neskoršie vo Fábryho dome neďaleko kostola. Organizovalo hoPetrovské divadelné ochotnícke družstvo a najmä Petrovský spevokol, ktorý bol založený roku 1889 a oficiálne registrovaný roku 1901. Predsedom sa stal Ondrej Garaj a zbormajstrom Július Kubáni, neskôr prvý riaditeľ petrovského gymnázia (1919). Spevokol mal spevácke a divadelné skupiny.

Kultúrnu mozaiku dotvárali aj ďalšie združenia a spolky. Pôsobil tu Priemyselný čítací kruh(1897 – 1941), Kupecká mládež (1909 – 1941), Petrovská remeselnícka mládež (1909 – 1914), Petrovská ochotnícka mládež (1919 – 1941), Sokolská jednota (1920 – 1941) aZdruženie slovenských žiakov (1922 – 1941).

Evanjelický teológ, historik a osobnosť európskeho formátu Ján Kvačala (1862 – 1934) sa narodil v Báčskom Petrovci. Bol uznávaným odborníkom v oblasti histórie pedagogiky a výborným znalcom dejín európskej reformácie. Skúmal život a dielo Jána Amosa Komenského, ktorému venoval veľký počet spisov, úvah, článkov a niekoľko kníh. Písal a hovoril viacerými jazykmi, publikoval veľa, najmä však v zahraničí.

Po skončení prvej svetovej vojny, keď sa Slováci ocitli v novom štátnom zriadení a boli oddelení od materského národa, pustili sa do zakladania kultúrnych a vzdelávacích inštitúcií, ktoré zohrali a aj teraz zohrávajú významnú úlohu v živote vojvodinských Slovákov a v ich zápase o kultúrnu a národnú identitu.

V Báčskom Petrovci sa narodil Michal Plavec (1879 – 1944), architekt, ktorý projektoval veľkolepú budovu Gymnázia v Báčskom Petrovci. Do jeho diela patrí aj rímskokatolícky kostol Sv. Alžbety v Novom Sade, impozantná sakrálna stavba medzivojnového obdobia. Projektoval aj viaceré evanjelické chrámy.

Slovenské gymnázium v Petrovci bolo založené roku 1919, keď petrovský evanjelický kňazSamuel Štarke ako predseda kuratória slávnostne menoval prvých profesorov. Gymnázium bolo najprv v budove štátnej školy, neskôr v súkromnom dome Pavla Boldockého, aby sa v roku 1923 presťahovalo do novej budovy, vystavanej za finančnej pomoci vlády Československej republiky, Slovákov zo zámoria a v značnej miere vlastnou prácou a vďaka dobrovoľným príspevkom Petrovčanov. Impozantnú budovu projektoval Michal Plavec, architekt z Báčskeho Petrovca. V budove bolo aj skladacie javisko pre kultúrne podujatia. Roku 1925 si založili študenti Žiacky samovzdelávací krúžok Sládkovič, v ktorom mali možnosť prejaviť svoj talent a prezentovať práce ako nádejní spisovatelia a básnici.

Všestranný kultúrny dejateľ Július Kubány (1875 – 1926) sa narodil v Hložanoch, svoje kultúrne snaženia však uplatnil v Petrovci. Bol spoluzakladateľom a neskôr i vedúcim prvého Slovenského spevokolu v Petrovci, učiteľom a kantorom neskoršie aj riaditeľom ľudovej školy, spoluzakladateľom kníhtlačiarne, iniciátorom založenia nakladateľského spolku, ktorý bol vydavateľom novín Národná jednota. Inicioval založenie Slovenského gymnázia v Petrovci a následne bol vymenovaný za jeho riaditeľa.

Matica slovenská v Srbsku

Foto: Igor Bovdiš

V tom istom roku bola v Petrovci založená aj tlačiareň Kultúra, ktorá sa stala tradičným vydavateľom a tlačiarom slovenských kníh, časopisov a novín. O rok neskôr, 10. januára 1920, ako účastinárska spoločnosť vznikol prvý vydavateľský podnik slovenskej literatúry na tomto území - Juhoslovenský nakladateľský spolok. Po troch rokochsplynul z ekonomických dôvodov s petrovskou kníhtlačiarňou, ktorá zohrala významnú úlohu vo vydavateľskej činnosti vojvodinských Slovákov. Od začiatku sa tu vydávali vzácne knihy a časopisy akoNárodná jednotaSnahyHévisFrčkaSvitNaša reč, Náš životNaše slniečkoHlas ľudua iné.

O založení Matice slovenskej v Juhoslávii (MSJ) sa začalo uvažovať ešte v roku 1920, no zakladajúce valné zhromaždenie sa uskutočnilo až v dňoch 14. a 15. augusta 1932 na nádvorí petrovského Slovenského gymnázia počas Národných slávností. Za predsedu Matice bol zvolený Dr. Ján Bulík, za čestného predsedu Dr. Ján Kvačala, známy slovenský pedagóg a komeniológ. Sídlom sa stal Petrovec a úradné miestnosti mala Matica v budove gymnázia. Matica slovenská začala systematickejšie usmerňovať kultúrny život slovenskej menšiny. Avšak jej pôsobenie bolo z rozličných príčin prerušované. Matica aktívne účinkovala iba dvanásť rokov – v rokoch 1932 – 1941 a po druhej svetovej vojne tri roky – v rokoch 1945 – 1948. V tom čase súčasťou Matice bola aj Knižnica Štefana Homolu.

Divadelný odbor MSJ zorganizoval v roku 1937 prvé divadelné súťaže. Medzi dvoma vojnami bol divadelný život v Petrovci najintenzívnejší: inscenovalo sa až 191 divadelných hier. Predstavenia organizovali žiaci, gymnazisti, študenti, remeselnícka, roľnícka a podnikateľská mládež, ale aj hasiči, futbalisti, ženy. V tom čase tu fungovalo sedemnásť rozličných spolkov a ustanovizní.

Základná škola v Báčskom Petrovci, 2009

Foto: Anna Snidová

Po druhej svetovej vojne sa rozvíja kultúra Slovákov v Petrovci novými metódami. Upevňuje sa vysoká uvedomelosť slovenskej identity, o čom svedčí národopisná zbierka z roku 1949 v novozaloženom Slovenskom národnom múzeu pri príležitosti obnovenia Slovenských národných slávností. Národné múzeum sa stalo samostatnou ustanovizňou so základným cieľom zbierať, skúmať, chrániť, dokumentovať a vystavovať kultúrne dejiny, hmotnú a duchovnú kultúru Slovákov z celej Vojvodiny. Na začiatku malo päť zbierok: etnografickú, kultúrno-historickú, archeologicko-numizmatickú, prírodovedeckú a umeleckú a malo aj svoju knižnicu, v ktorej bolo 1141 kníh.

Dôležitý pre kultúrny život bol aj rok 1947, keď k Slovenskému gymnáziu priradili oddelenia slovenskej učiteľskej školy, čo malo rozhodujúci vplyv na ďalší osud tunajších Slovákov, najmä tých, ktorí žili v menších dedinách. Učiteľskú školu do roku 1965, keď skončila s činnosťou, absolvovalo 216 slovenských učiteľov. Škola dostala nové meno pri spomienkovej oslave na 50. výročie Jána Kollára, ktorý už roku 1849 navrhol založiť v Petrovci gymnázium.

V Báčskom Petrovci sa narodil známy historik a kultúrny dejateľ Ján Sirácky (1925 – 1998). Bol redaktorom v Ústave dejín KSS a v Historickom ústave SAV, šéfredaktorom Vydavateľstva SAV, pracovník v Matici slovenskej a prvý riaditeľ Ústavu pre zahraničných Slovákov, kde pôsobil až do roku 1990. K jeho najvýznamnejším dielam patria knihy Sťahovanie Slovákov na Dolnú zem v 18. a 19. storočí (1966, 1971), Slováci vo svete I. (1981), Dlhé hľadanie domova (1985 a 2002) a i. Je priekopníkom v organizovaní kultúrnych stykov so zahraničnými Slovákmi.

Medzníkom v dejinách divadla v Petrovci je rok 1948, keď vzniká Ústredné slovenské ochotnícke divadlo. Jeho predsedom sa stáva Juraj Miškovic, tajomníkom Pavel Bartók a hlavným režisérom Michal Filip. Po odchode Michala Filipa z Petrovca preberá režisérstvoPavel Bartók, ale aj Ivan Majera. Osobitný význam pre rozvoj petrovského divadla má pôsobenie režiséra Andreja Privratského. Na oslavách stého výročia divadla v Petrovci (1966) sa z Ústredného slovenského ochotníckeho divadla stáva Ochotnícke divadlo VHV. Na najvyššiu divadelnú priečku priviedol Divadlo VHV prvý akademicky vzdelaný divadelný režisér z radov vojvodinských Slovákov Ľuboslav Majera.

Knižnica Štefana Homolu bola od roku 1975 súčasťou Domu kultúry s názvami Ľudová knižnicaSlovenská ústredná knižnica v Petrovci, potom od roku 1965 ako Obecná knižnica Báčsky Petrovec, od roku 1993 je v názve aj meno jej zakladateľa Štefana Homolu– Obecná knižnica Štefana Homolu v Báčskom Petrovci. Od 1. januára 1996 knižnica začala úradne fungovať ako samostatná ustanovizeň pod menom Knižnica Štefana Homolu.

Základy prvej galérie, ktorá nesie meno prvej akademickej maliarky tunajších SlovákovZuzky Medveďovej, boli položené v roku 1989. Petrovčanka Zuzka Medveďová po absolvovaní Akadémie výtvarného umenia v Prahe v roku 1929 sa stala pravdepodobne prvou slovenskou akademickou maliarkou vôbec. Pomenovaním galérie podľa nej vyjadrili Petrovčania úctu jej osobnosti a umeniu a ako symbolické gesto možno chápať aj fakt, že galéria bola zriadená v budove, v ktorej Medveďová prvý raz samostatne vystavovala (1922). Jej bohaté dielo tvorí základ tejto galérie.

Zuzka Medveďová (1897 – 1985), prvá akademická maliarka vojvodinských Slovákov a zároveň jedna z prvých slovenských maliarok sa narodila v Báčskom Petrovci. Jej výtvarné dielo nadväzuje na ideovo-estetickú tradíciu slovenského ľudovožánrového maliarstva, ktorú uplatnila stvárňujúc diela s motívmi každodenného života vojvodinských Slovákov. Jej tvorbu predstavujú portréty, akty, krajinky a zátišia, ľudovožánrové figurálne kompozície a iné výtvarné formy. Celé svoje životné dielo venovala Petrovčanom a tunajším Slovákom, takmer 900 maliarkiných umeleckých prác je umiestnených v galérii, ktorá nesie jej meno v Petrovci.

V roku 1989 bola na Gymnáziu Jána Kolára pri príležitosti 70. výročia jeho založenia zriadená aj Galéria Karola Miloslava Lehotského, známa tým, že má najbohatšiu verejnú zbierku výtvarných prác zo súčasnej tvorby Slovákov v Srbsku. Na prvej výstave svoje výtvarné diela vystavili a do gymnaziálnej zbierky darovali maliari a grafici Miško Bolf, Pavel Čáni, Viera Fajndovićová – Súdiová, Mária Gašková, Michal Kiráľ, Martin Kizúr, Jozef Klátik, Ivan Križan, Štefan Lačok, Anna Máľachová – Fajndovićová, Pavel Pop, Milan Súdi a Jaroslav Šimovič a sochári Vladimír Labát-Rovnev a Ján Stupavský na výstavu zapožičali svoje sochárske práce.

Aj spolková činnosť zameraná na pestovanie folklórnych tradícií sa rozvíjala v tomto období najmä v rámci Kultúrno-osvetového spolku Ľudovíta Štúra (1948 – 1953) a neskôr Kultúrno-umeleckého spolku Jána Marčoka (1953 – 1970). Oba spolky pozdvihli národné povedomie, zachovávali tradície a pestovali slovenskú kultúru. Zároveň dali základy dnešným spolkom a združeniam, najmä spolku Petrovská družina.

Súčasnosť Báčského Petrovca

Nové milénium a v poradí tretie povojnové obdobie prinieslo ďalšiu reorganizáciu. Dlhodobú vydavateľskú tradíciu preberá Slovenské vydavateľské centrum, ktoré každoročne publikuje najviac slovenských kníh a časopisov (Zornička, Nový život, Rovina, Národný kalendár, Petrovské noviny). Základ ochotníckej divadelnej činnosti tvorí na jednej strane Divadlo VHV, ale aj novozaložená profesionálna kultúrna ustanovizeň všetkých Slovákov Slovenské vojvodinské divadlo. Divadlo je organizačno-právne pokračovateľom Domu kultúry a tak zastrešuje národopisnú zbierku, najstarší dom a Galériu Zuzky Medveďovej, preberá teda kompetencie nad opornými bodmi nielen petrovských Slovákov.

Chmeľnice

Foto: Igor Bovdiš

Na literárnych základoch, ktoré už koncom 18. storočia a v 19. storočí položili niekoľkí literáti (Juraj Ribay (1754-1812), Juraj Rohoň (1773-1831), Matej Ambrózy (1797-1869), Michal Godra (1801-1861), Jozef Podhradský (1823-1915), Félix Kutlík (1843-1890), Albert Martiš (1855-1918), Gustav Maršal Petrovský (1862-1916) a i.) vznikala v 20. storočí nová kompaktná oblasť kultúry vojvodinských Slovákov – umelecká literatúra. Poetické a prozaické diela sa tvorili predovšetkým v Báčskom Petrovci a to vďaka založeným kultúrnyminštitúciám (gymnázium, Matica slovenská, kníhtlačiareň...) a časopisom (Národná jednota, Náš život, Svit, Naše slniečko...), ale aj vďaka tomu, že tu žilo a pôsobilo množstvo spisovateľov a osobností literárneho života vojvodinských Slovákov.

Už začiatkom 20. storočia svoje prvé poviedky, a neskoršie aj román Rodinu Rovesných (1909) uverejnil petrovský učiteľ Ján Čajak (1863-1944) a práve touto svojou realistickou prozaickou tvorbou z dedinského prostredia podnetne vplýval na celkovú prozaickú tvorbu vojvodinských Slovákov v druhej polovici 20. storočia (Ján Čajak ml., Janko Čeman (1922-1987), Miroslav Krivák (1931-2002), Ján Kopčok (1929-1993), Pavel Čáni (1928-1999), Pavel Grňa (1937) atď.). Koncom 50. a začiatkom 60. rokov minulého storočia sa ako svojrázna reakcia na túto tradične orientovanú prozaickú tendenciu zjavujú rozličné inovačno-modernizačné snaženia. Hlavným iniciátorom tohto prúdu v slovenskej vojvodinskej próze bol Ján Labáth (1926) a to predovšetkým svojími lyrizujúcimi prózami zo zbierky Jazdec z Turkmenska (1963). V intenciách takejto tvorby neskoršie pokračovali aj Viera Benková, Juraj Tušiak, Tomáš Čelovský, Zoroslav Spevák Jesenský a i.

Bard slovenskej dolnozemskej poézie Paľo Bohuš (1921 – 1997), vlastným menom Pavel Sabo, pochádza z Báčskeho Petrovca. Jeho poetika má korene hlboko zapustené v životodarnej báčskej rovine a ako taká tvorí základný vzorec poézie tzv. panónskeho archetypu. Jeho básnické zbierky ako Predsa koľaj (1971), Hviezdne proso (1972), Časom dôjdeme(1974), Život unapred doživotan (1977), Nikam a späť (1989), Triumfálny postrek (1990), Tretia strana mince (1993) aJednosmerný rebrík (1996) patria medzi najvýznamnejšie diela slovenskej vojvodinskej poézie.

Keď hovoríme o poézii vojvodinských Slovákov, najvýraznejší prelom sa odohral koncom 30. a začiatkom 40. rokov minulého storočia pôsobením dvoch Petrovčanov Juraja Mučajiho (1919-1945) a Paľa Bohuša (1921-1997), prvých slovenských vojvodinských moderných básnikov. Básnickú mozaiku dotvárali i diela Pavla Mučajiho (1929) a Andreja Ferka (1925 - 2011) a prinášali básne silného expresívného náboja. Výraznejší predel v slovenskej vojvodinskej poézii spôsobila prvá básnická zbierka Jána Labátha Slnečné hodiny (1958),ktorá anticipovala nielen vývin poézie tohto autora, ale aj vývin poézie vojvodinských Slovákov v druhej polovici 20. storočia. Neskoršiu poetiku, ktorá pulzovala v Báčskom Petrovci poznačili diela Viery Benkovej.

V druhej polovici 20. storočia sa v slovenskej vojvodinskej literatúre naplno rozvinula aj tvorba pre deti a mládež. Najplodnejší a najvýznamejší spisovatelia v tejto oblasti z radov petrovských Slovákov sú Pavel Mučaji (Pavúčik hrdina, 1958), Juraj Tušiak (Za priehršť radosti, 1959; Maximilián v meste, 1971...), Zoroslav Spevák Jesenský (Mastené, paprené, solené..., 1987, Starenka Marienka, pes Vlado a chlapci, 2008...), Tomáš Čelovský (Rád chodím do školy, 1984, Sen noci prvoaprílovej, 1993, Posledné pekné poviedky, 2008...) a iní.

Gymnázium Jána Kolára v Báčskom Petrovci 
Foto: Anna Snidová

Gymnázium Jána Kolára v Báčskom Petrovci

Rad osobností z Petrovca dnes tvorí v oblasti kultúry aj v zahraničí, najmä na Slovensku. Divadelný ústav v Bratislave úspešne vedie dramaturgička Vladislava Fekete. V Bratislave tiež žijú a tvoria režisér Ivan Hansman Jesenský, filmový režisér Vladislav Struhár, spisovateľ Tomáš Čelovksý, výtvarník Ján Triaška, literárna vedkyňa Emília Čelovská, novinár Rastislav Boldocký a mnohí iní, ktorí sa presadili vo svojich odboroch. Huslistka Margaréta Benková pôsobí vo Švajšarsku a huslistka Ivana Jašová v USA.

V Báčskom Petrovci aktívne pôsobí od roku 2007 mládežnícke združenie E.Y.B.L s cieľom umožniť mladým lepší a užitočnejší spôsob trávenia voľného času. Od roku 2008 začala pôsobiť Kancelária pre mladých obce Báčsky Petrovec, pomocou ktorej sa zapája mládež do rozličných programov, projektov a súbehov.

Slovenský jazyk tu možno v súčasnosti úradne používať, vyučuje sa ním v školách a v slovenčine sa dajú sledovať aj programy dvoch televízií (súkromnej TV Petrovec a informačného kanála Obce Báčsky Petrovec Info kanál), ako aj rozhlasový program vysielaný na vlnách Rádia Petrovec.

Pri príležitosti 250. výročia príchodu Slovákov do Petrovca bola v roku 1995 publikovaná monografia s názvom Petrovec 1745 – 1995. Monografia obsahuje päť kapitol s témami od geografických údajov, dejín a národného pohybu cez hmotnú a duchovnú kultúru, telovýchovu a šport, školstvo po inštitúcie a spolkový život. Na svojich takmer tisíc stranách ponúka čitateľom historický prehľad od sťahovania Slovákov do Báčskeho Petrovca po rok 1995. Vydavateľom knihy je Zhromaždenie obce Báčsky Petrovec.

Riečka Begej, 2009

Foto: Anna Snidová

 

 

Turizmus Báčskeho Petrovca

Prečo by ste mali navštíviť Petrovec?

Prísť do Báčskeho Petrovca a neochutnať svetoznámu petrovskú klobásu (po petrovsky nazývanú klbása, po srbsky zasa kulen) by znamenalo to isté, ako sem vôbec nezavítať. Ide o známu gastronomickú špecialitu z mletého bravčového mäsa. Vyznačuje sa červenou farbou a charakteristickou štipľavou chuťou, pretože obsahuje väčšie množstvo štipľavej papriky. Mnohí hostia práve kvôli tejto špecialite prichádzajú na oslavy Dňa Petrovca, v rámci ktorých sa organizuje aj podujatie pod názvom Festival klobás alebo populárne nazývanýKlobasiáda.

Turistov aj náhodných návštevníkov zaujme v Petrovci najmä história a kultúra osady. Najstarším podujatím s týmto zameraním bol Jart – petrovský jarmok umenia, ktorý vznikol v roku 1996 a po desiatich rokoch sa začal organizovať v rámci Slovenských národných slávností ako Jarmok umenia – bohatstvo našich osád.

Záber z koncertu SNS, 2009

Foto: Igor Bovdiš

V turistickej ponuke Báčskeho Petrovca okrem návštevy kostola zaujme Najstarší dom v Petrovci z roku 1799, ktorý je súčasťou Slovenského národného múzea.

Turisticky zaujímavou zastávkou je aj Gymnázium Jána Kollára s lokálnou ornitologickou expozíciou a Galériou Karola Miloslava Lehotského, v ktorej je vystavená zbierka súčasného umenia vojvodinských Slovákov. Návštevníci Petrovca často vyhľadávajú aj obrazy prvej slovenskej akademickej maliarky Zuzky Medveďovej v galérii, ktorá nesie jej meno.

Turistickú ponuku Petrovca obohacuje Spolok petrovských žien, ktorý sa zaoberá prezentáciou ručných prác, krojov a národopisných tradícií Slovákov. V Galérii Ahoj sa ponúkajú rozličné suveníry. Atraktívna je aj Škola starých remesiel, kde návštevníkov zaúča skúsený majster, ako sa vyrábajú metly, typické pre túto dedinu, predmety z hliny, bábiky zo šúpolia a pod. Predmety, ktoré si zhotovia návštevníci, si samozrejme môžu vziať so sebou na pamiatku. Turisti sa môžu pozrieť aj na prípravu starodávnych jedál (svadobná kapusta, rejteš, svadobný koláč a pod.), na ktorých si potom môžu aj pochutnať.

Najstarší dom v B.Petrovci

Foto: Anna Snidová

Turisti sa môžu ubytovať v Sa-Ha centre, v Poľovníckom dome v Lesíku a najnovšie v upravenom etnodome Aróma, ktorý organizuje rozličné tematické večierky. Obľúbené sú tie, ktoré sú venované slovenskej vojvodinskej gastronómii. To isto učarí všetkým návštevníkom.

Navštíviť Petrovec znamená zažiť život a tep komunity Slovákov, ktorá dennodenne pracuje na tom, aby si zachovala to, čo zdedila od predkov a ktorá vštepuje lásku k slovenskej identite potomkom. Cítiť to na každom kroku, tak v ustanovizniach s dlhou históriou, ako aj v celkom nových kultúrnych zariadeniach. Slovenský duch stelesnený v pracovitosti, pokore, dobrodušnosti a pohostinnosti ľudí zapôsobí na vás tak, že sa do Petrovca isto vrátite. Ak nie častejšie, tak aspoň raz do roka - počas Slovenských národných slávností.

Petrovská klobása, 2009

Foto: Igor Bovdiš

 

* Článok prevzatý z Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov